Hrebeňom Čergova
Predchádzajúca časť:
Včera večer som dvakrát meral cestu k prameňu. Dvakrát tam a späť. A výsledok? Asi 2 dcl vody som vypil a 4 dcl zamútenej vody v hydrovaku. Približne 500 metrov do kopca a rovnako z kopca. Úplne zbytočná námaha.
Už som bol čiastočne prezlečený a čiastočne zbalený. Veci som už mal pri stoloch, ale poriadne rozhádzané. Na strome mi ešte visela hamaka. Vtedy mi prišla návšteva.
Ranná návšteva
Dofrčali Michal s Jozefom. A to bolo prosím pekne ešte len niečo po ôsmej hodine ráno! Dve hodiny cesta hore, takže si museli pekne privstať. Na dôvažok Jozef mal 67 rokov a Michal 72. Na taký vek to je celkom pekný výkon.
Sadli si na lavičku, a rozprávali a rozprávali. Oni odpočívali, zajedli a rozprávali. Mňa len zdržiavali a zdržiaval. Ono to je tak, keby rozprávali nezaujato, tak by mi prípravy na odchod šli od ruky. Rozprávali však tak zaujímavo, že som len postával a posedával pri nich a počúval som ich.
Ja som medzi rečou podotkol, že škoda, že tu poblízku nie je voda. Prameň vyschnutý a vyššie pod bukom sa rýchlo zamúti. Na to sa ma opýtali:
- Obidve studničky sú vyschnuté? – Ja som sa zatváril prekvapene.
- Aké obidve studničky? – Opýtal som as rýchlo.
- No predsa tie dve, neďaleko, veď aj šípka tam ukazuje. – Ja blbec!
Prečítal som si nápis na tabuli. Myslel som, že ma trafí šľak! To nie je pravda! To snáď nie! Nechcel som veriť vlastným očiam! Stalo sa mi skoro to isté, čo na Javorníckej poľane pred týždňom, keď som čakal na koniec dažďa.
Na to sa Jozef zodvihol a zavelil, že už musia ísť. Ak by neodišli asi by som ich počúval až do obeda. (Nakoniec sa tak aj stalo, ale o tom, o niečo neskôr.)
Studničky
Celý čas som mal studničky skoro rovno pod nosom. Aj značka (tabuľa) ma na ne upozorňovala. Konečne som si prečítal nápis na tabuli s červenou reflexnou značkou. Tam pekne čitateľne napísané: „Studničky“. Super.
Prešiel okolo bežec, ktorý prišiel od červenej značky a pokračoval na Minčol. Ja som zas zišiel k studničkám. Vôbec neboli ďaleko. Boli dve, jedna bez vody, no z druhej tiekla čistá pramenitá voda.
Poriadne som sa umyl, vyčistil hydrovak a nabral do neho vodu. S echom plným vody som sa vrátil späť k laviciam. Uvaril som si čaj, polievku. Poriadne som sa najedol. Počítal som s tým, že poriadne jedlo si dám až večer, niekde pri vode.
Na hrebeň Čergova
Znova som prechádzal okolo prameňa pod bukom a potom to prišlo. Stúpanie. Prudké stúpanie. Pomaly som ukrajoval z výškových metrov. Slnko už svietilo a pripekalo. Videl som čučoriedky, brusnice, no nezastavoval som sa. Nezbieral som ich.
Vyšiel som na hrebeň pri Lazoch. K hríbiku. Zašil som (schoval) batoh do kríkov. Veď ho nebudem vláčiť zo sebou, keď sa sem budem vracať z Minčolu, nie?
Na Minčol
Len s foťákom a brašňou som sa vydal smerom k najvyššiemu vrcholu pohoria Čergov. Krásny hrebeň, s výhľadmi. Vidieť bolo všetko. Doširoka. Už z diaľky som videl dve osoby s vedrami, ktoré zbierali plody.
Vyšiel som na vyhliadke, kde bol znova kríž. Nie slovenský, dvojramenný, ale taká veľká opacha. Bola tam aj výhľadová ružica a lavička, ktoré majú oveľa väčšiu pridanú hodnotu.
V diaľke sa vynímali končiare Vysokých Tatier. Toto však ešte nebol Minčol. Musel som pokračovať ďalej. Prešiel som kopček a znova som zbadal osoby, ktoré zbierali plody. Tentoraz ich bolo viac a boli o niečo viac opálený. Aspoň z diaľky to tak vyzeralo. Jeden sa ma opýtal, či nemám vodu. Žiaľ vodu som zo sebou naozaj nemal.
Na vrchole Minčola
Už z diaľky som videl monolit. Tam bude určite vrchol. Pri ňom odpočívali muž so ženou. Muž aj žena do pol pása vyzlečení a veci sa im sušili na smerových tabuliach. No dobre, žena mala na sebe podprsenku, takže nebola úplne vyzlečená.
Trocha som sa s nimi pustil do reči a za tú chvíľu, prišli ďalší turisti. Trocha sa zdržali a odišli. Ja som sa pobral za nimi. Šiel som svižným krokom. Trocha som mal obavy z batohu, ktorý som až tak extra neschoval. Keby niekto prehľadával čučoriedkové kríky, tak by ho našiel.
Z vyhliadky som si ešte urobil pár záberov z Vysokých Tatier a pelášil som k značke Lazy, kde som nechal batoh.
Mišo a Jožo
Pri značke v tráve rozvalení Mišo a Jožo, odpočívali. Ja som si zašiel po batoh. Bol tam, tak ako som ho nechal. Mišo s Jožom nadviazali na rozhovor, ktorý sme viedli dole pri útulni pod Minčolom. Kecali sme a kecali. Ja som sa už musel natrieť opaľovacím krémom, aby som sa chránil pred spaľujúcim účinkom slnečných lúčov. Dnes ma bude čakať ešte dlhá cesta…
Dal som si aj obed (dve ovsené tyčinky). Telo zvyknuté obedovať pravidelne okolo 12.00 h. si to už vyžadovalo. Už som chcel odísť. Počkaj! Ešte toto Ti poviem a toto a ešte poslednú vec.
Nakoniec som to už musel rázne ukončiť. Tak posledná fotka a už som naozaj odchádzal. Rozprávali naozaj pútavo, no mňa čakala ešte hromada cesty.
Voda na hrebeňovke?
O 12.44 h. som začal odkrajovať z dnešných kilometrov. Predpokladal som, že na hrebeni nebudem mať možnosť nabrať čerstvú vodu, preto som v svojom hydrovaku vláčil dostatok vody.
Koľko je dostatok vody? No, tak akurát. Toto musíš odsledovať sám. Ja v lete počas hrebeňoviek beriem maximum vody. V lete je vyššia teplota a aj námaha, preto sa aj viac potím, tým pádom potrebujem aj viac vody.
Nosím so sebou hydrovak s objemom 3 litre. Ten zvyknem mať naplnený. Má len jednu nevýhodu. Neviem koľko vody mi ešte zostáva. Na jedny ústa vypijem okolo 1 až 1,5 dcl vody. Tak zhruba odhadujem, koľko mi ešte zostáva vody v hydrovaku.
Samozrejme, ak mám možnosť napiť sa z prameňa v nejakom sedle, tak to využijem. Kamarát Miňo mi hovorí, že pijem ako ťava. Asi bude mať pravdu. Pri prameni sa snažím vypiť minimálne liter vody.
Sedlo Ždiare
Minul som dvojicu, ktorá šla oproti mne, to však bolo hneď po rozlúčke s Mišom a Jožom.
Došiel som do sedla Ždiare, kde som sa zložil pod prístreškom, ktorý poskytoval dostatok tieňa pred spaľujúcou žiarou slnka.
Z hydrovaku som si vypustil 0,5 l vody a rozmiešal som si šumivú tabletku Acido‑Fit‑u od Kompavy. Tentoraz to bola „len“ prevencia pred vznikom kŕčov v svaloch. Mne osobne tento mix vitamínov a minerálov veľmi pomáha pri kŕčoch (Diki Jess). Ak ich už dostávam, tak účinok mixu sa prejaví po cca 20 minútach. Užívam ich najmä ako prevenciu pred vznikom kŕčov.
Skúšal som všetko možné aj nemožné. Kadejaké tabletky s magnéziom (tie nepomáhali vôbec). Ako‑taký účinok mal nápoj, ktorý dáva krídla, len je dosť ťažký na vláčenie v batohu.
Kým som čakal na rozpustenie šumivej tabletky vo vode pozeral som sa na škridle, ktoré boli na streche. Z vnútornej strany mali na sebe maďarský nápis. Z tejto informácie je možné vydedukovať, že som ležal natiahnutý na lavičke.
Odpočinul som si pol hodinku a pokračoval som ďalej hrebeňom Čergova.
Hrebeňom Čergova
Čergov má veľmi pekný hrebeň, sem-tam lesnatý, lúčnatý, s ďalekými výhľadmi. Mierne kopčeky, klesania, stúpania, sedlá. Nie tak ako hrebeňovka Malej Fatry, kde som bol v polovici októbra 2020 (link doplním po dopísaní príbehov z Malej Fatry). Bez problémov som to zvládal aj v horúčave, ktorá na hrebeni Čergova panovala.
Stromy
Zaujali ma niektoré stromy. Buky, osiky, brezy, jedle, smreky, jarabiny, smrekovce. Niektoré stály osamote, iné mali nezvyčajný tvar. Viac o stromoch Čergova sa dočítaš v článku Prastaré stromy pohoria Čergova na stránke www.cergov.sk.
Smrekovce stáli na kraji lúky a vytvárali hradbu medzi lúkou a lesom. Stáli pekne v rade ako vojaci. Brezy zlomené pod náporom vetra alebo skôr snehu. Jarabiny vytvárali peknú farebnú kulisu so svojimi dozretými plodmi, ktorých jasnočervené trsy výrazne vynikali.
Dva ihličnany ma zaujali o niečo viac. Do 2/3 kmeňa boli odstránené konáre. Prakticky nad okolitým porastom trčala len koruna stromu. Veľmi výrazný a ľahko zapamätateľný orientačný prvok.
Nachádzal som sa pred sedlom Priehyby a práve na tomto mieste bol výdatný zdroj vody. V smere k sedlu Priehyby naľavo asi dva metre ďaleko a dva metre hlboko od okraja cesty bol prameň. Voda vytekala z rúrky a mala dostatočnú výdatnosť.
Odpočinok pri prameni
Dal som si dole batoh, vybral svoju príručnú fľašku (0,33 l) a trikrát som to obrátil. Aj k prameňu a aj do seba. Zjedol som ovsenú a orieškovú tyčinku. Posedával som na batohu a dúfal som, že aj ďalší prameň, kam mám namierené, bude mať aspoň toľko vody ako tento tu.
Pokračoval som ďalej. Dve brezy sa mi poklonili, keď ma videli prechádzať okolo. Napravo som minul táborisko a už z diaľky som videl modrú dopravnú značku označujúcu hranicu okresov.
Na hranici okresov
Došiel som do sedla Priehyby, kde sa stretávali hranice okresov Bardejov a Sabinov. Bol tu turistický smerovník, ktorý „skvele poslúžil ako terč“ pre nejakého chumaja so zbraňou. V dôsledku streľby došlo k narušeniu smaltu na smerovníku a poopadával farba a zhrdzavel podklad. To že neboli čitateľné jednotlivé položky, to je už len taký bonbónik navyše.
Vyrazil som smerom na SOLISKO. Kopec, veď nevadí nejako to vyšliapem. A aj som to vyšliapal. Hore pofukoval jemný vetrík, ktorý ma chladil. Tak, na toto som čakal už hodnú chvíľu.
Pekná parková krajina (podobne ako na Silickej planine), s kosenými lúkami sem‑tam nejaké tie samostatne stojace stromy. Ako som si tak chodil, padol mi zrak na divného tvora. Bol prevažne zelený s čiernymi pruhmi, mal dlhé nohy. Asi nejaký druh lúčneho hmyzu (klikni na odkaz, obrázok sa otvorí v novom okne), ak by niekto vedel presne, čo to je. Kontaktujte ma prosím.
Odpočinok v tráve
Vyliezol som na Hrašovík v domnienke, že to je Solisko. Až som sa zaradoval. Moja radosť bola predčasná
. V diaľke som rozoznával Lysú aj s chatami pod vrcholom. Pomaly som zdolával prevýšenia, ktoré mi ešte zostávali.
Už som šiel pomaly, plecia ma boleli pod ťarchou batohu. Až som to vzdal. Vyvalil som sa do trávy. Zjedol som tyčinku, zapil vodou a kochal som sa nádhernou krajinou. Deň sa pomaly, veľmi pomaly blížil k svojmu záveru. Keď som chcel dôjsť za vidna, tak som odpočinok nesmel predlžovať. Vyrazil som. Na vlastnej koži som zistil, že aj malý odpočinok dokáže urobiť zázraky.
Biely div na hrebeni
Z hrebeňa som dovidel na vedľajší bočný hrebeň, ktorý bol paralelný s tým, po ktorom som šiel ja. A na tom hrebeni som zbadal nejakú bielu strechu. Vysoko. Napadlo mi, kto si bude stavať tak vysoko chatu a relatívne veľkú, lebo som ju videl už z diaľky.
Až neskôr ma ťuklo, že to musí byť rozhľadňa na Žobráku. Už teraz sa mi tam nechcelo. Zajtra som to mal v pláne. Vyjsť na Žobrák. To preto.
Už som skoro tam
Prešiel som Solisko, ktoré bolo pod ochranou Lesoochranárskeho združenia Vlk. Pomaly som prichádzal k sedlu Lysina (1029 m n. m.). Slnko sa už skláňalo k obzoru. Ak prejdem hrebeň, tak mi zmizne úplne.
Odtiaľto som už nepokračoval po modrej značke. Odbočil som na zelenú a začínal som klesať smerom k Panteliš. O nejaký kilometer ďalej mal byť prameň. Pekné lúčky, mierne klesanie, potom trocha prudšie, lysé stráne.
Voda – prameň
Našiel som vodu. Pramenistú, tečúcu. Vyvierala zo zeme, okolie bolo jemne upravené kameňmi. Mierna priehlbina s dostatočným prítokom. Nie ako včerajší prameň pod bukom, ktorý ledva tiekol. Z priehlbiny sa bez problémov bude dať naberať voda. Najmä vrchnákom z echa.
O pár metrov ďalej skupina stromov v primeranej vzdialenosti na natiahnutie hamaky. Mal som vodu, pohodlné ležovisko. Mesiac svietil, čo viac si priať?
Napríklad také…
Ale to až v ďalšom pokračovaní.
