Poznanie nepoznaného v Slanských vrchoch
Túlačka po Slanských vrchoch
Po hrebeni Vihorlatu
Potulovanie sa východnými úbočiami Slanských vrchov
Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Cyklotúra, podhorým Slanských ...
Cyklotúra, podhorým Slanských vrchov

Cyklotúra, podhorým Slanských vrchov Prvý teplejší víkend po zime, tak prečo to nevyužiť. Najmä, ak som chcel preskúmať cestu vedúcu ne [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Muránska planina v zime, Dolin...
Muránska planina v zime, Dolinou Trsteníka

Muránska planina v zime, Dolinou Trsteníka Zima, zima tu je, sniežik poletuje. Stromy, bielym i na Muránskej planine zahaľuje. Teploty mali byť [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Cestami necestami na Javornícku poľanu

Rozhodol som sa, že tento vander bude taký spoznávací. A vyšlo mi to do poslednej bodky! Chcel som prejsť miesta, ktoré som poznal, miesta, ktoré som si chcel osviežiť v pamäti a miesta, ktoré som ešte nepoznal.

Toto som chcel prejsť:

  1. Výbežok nad bývalým hotelom Sigord.
  2. Lúku/lúky nad výbežkom smerom na hrebeň.
  3. Javornícku poľanu.
  4. Prameň pri Javorníckej poľane.
  5. Časť náučného chodníka Herlica, ktorý som ešte nevidel.
  6. Objekt zakreslený v mape na lúke neďaleko Poľanky.
  7. Objekt zakreslený v mape na začiatku Brestovej doliny.
  8. Objekt zakreslený v mape na konci údolia potoka Lomnica.

Hradová

Odviezol som sa autobusmi na Hradovú. Prečo to množné číslo? No jedným autobusom som cestoval z Košíc do Prešova a druhým z Prešova na Hradovú.

Z autobusu som vystúpil pri Kamennom jarku, Slanské vrchy  Necestou hore v lese, Slanské vrchy

Z Hradovej som o pol deviatej doobeda vyrazil. Batoh som si upravil do chodeckej verzie, t. z. foťák na krk a brašňa do batohu.

Skoro presne nad bývalým hotelom Sigord je taká krásna strmá stráň, ktorá zdiaľky vyzerá ako výbežok (fotografia sa otvorí po kliknutí na odkaz). Vrstevnice na mape celkom blízko pri sebe, takže strmák ako sviňa. A práve ten strmák som mal v pláne vyliezť.

Boloteplo, no nič, čo by sa nedalo vydržať. Tento elán mi ostal len dovtedy, kým som nezačal stúpať do toho kopca. Šľapal som do kopca, lebo som vedel, že niekde nado mnou je asfaltka, ktorá obchádza práve ten výčnelok, na ktorý som sa chcel dostať.

Asfaltka, čerešne a drevené schody

Na každom jednom vandri je asfaltka. Na začiatku a na konci. Tentoraz bola aj v strede, ale o tom až neskôr.

Vyštveral som sa pár desiatok výškových metrov a napojil som sa na zvážnicu, ktorá ma smerovala k Šťavici (teda na východ), no ja som sa chcel dostať hore a na západ. Tak som si to rezol hore.

Asfaltka s vysadenými čerešňami, Slanské vrchy  Drevené schody, ktoré mi pomohli zdolať zráz pri ceste do lesa, Slanské vrchy  Strmá stráň, Slanské vrchy

Okraj cesty som aj videl, aspoň som tušil, že ten okraj, tam hore asi bude kraj cesty. Tak som sa k nemu blížil. Všade v lese skaly, menšia aj väčšie, niektoré pevné, iné kymácajúce sa. Chytil som sa najbližšieho stromu a vyterigal som sa na asfaltku.

Teplota razom letela hore. Snažil som sa vyhľadávať tieň, no nie vždy úspešne. Teraz som si vykračoval po asfaltke smerom na západ. Nabral som správny kurz.

Vedľa cesty boli vysadené čerešne. Drobné plody boli všade pod nimi, ba niektoré sa ešte držali aj na stromoch. Na dva som dočiahol, bez väčšej námahy, tak som ich ochutnal. Trpko sladké plody s prevládajúcou sladkosťou, s hrúbkou dužiny okolo 2-3 mm. Boli výborné. Mňam. Už som sa pomaly dostával na mesto, kde som plánoval opustiť asfaltku a vyraziť hore.

Machom obrastený kameň na hrane výbežku, Slanské vrchy  Starý peň, Slanské vrchy

Poviem ti, ani trocha sa mi nechcelo. Tá stráň, ktorá sa týčila vpravo nado mnou bola naozaj strmá. Normálne som rozmýšľalako sa vôbec dostanem preč z asfaltky. Také strmé kraje tam boli. Prešiel som jednu zákrutu a objavili sa drevené schody vedúce do tej stráne. Schody, už pamätali lepšie časy, ale ešte niečo vydržia. Asi nie len ja som mal problém vyjsť do lesa.

Prťami lesnej zveri

Po schodoch som sa dostal do lesa, kde to bolo len o niečo menej strmé. Hneď som sa napojil na náznak vychodenej cestičky. Škoda len, že ma viedla doprava (na východ). Ja som sa chcel dostať doľava (na západ). Tak som ju opustil a snažil som sa nájsť najschodnejšiu cestu, tak, aby som sa dostal, čo najrýchlejšie a najmenšou námahouhore.

Miernejšia cesta Planinkami, Slanské vrchy  Výhľad na dediny v podolí Podhradík a Vyšná Šebastová, Slanské vrchy

Tieto dve veci sú veľmi protichodné. Keď sa však nad tým poriadne zamyslím, tak až tak veľmi protichodné nie sú. Nie vždy je najkratšia cesta, aj tá najrýchlejšia.

Sledoval som stopy lesných zvierat, prevažne raticovej zveri. Ich stopy však viedli po prtiach, ktoré kopírovali vrstevnicu v mape. Aj to mi pomáhalo, keď som sa chcel dostať naľavo alebo napravo, no cestu hore mi to ani trocha neuľahčovalo.

Chceš-nechceš musíš ten kopec zdolať. Najhoršie na tom je, že zatiaľ som mal všetky zásoby so sebou, na chrbte. Samozrejme aj vodu, veď smäd je smäd.

Na výbežku

Konečne sa priestor predo mnou začal vyjasňovať. Došiel som na hranu. Najvyšší bod to nebol, ale odtiaľto to už nebude tak strašne strmé. Slnko pekne hrialo a ja som neľutoval, že vláčim so sebou toľko vody.

Zvažujúci sa hrebeň, Slanské vrchy  Skaly na bočnom zráze, Slanské vrchy  Prť, cestička, ktorá viedla po bočnom hrebeni, Slanské vrchy

Na druhej strane výbežku som pod sebou zbadal asfaltku. Kopec z tejto strany vyzeral omnoho kratší a menej strmý. Zaujímavé je, že kopec zhora nikdy nie je taký strmý ako, keď sa na neho pozeráš zospoduKopec zhora nikdy nie je taký strmý ako, keď sa na neho pozeráš zospodu.. Pokochal som sa výhľadom, ktorý mi priestor medzi stromami umožňoval.

Prvú vec, ktorú som si na tento vander naplánoval som už mal za sebou. Bod číslo 1 bol splnený. Niekoľko ďalších ma ešte len čakalo.

Miernejšie, ale stále do kopca

Odtiaľto to už bolo omnoho pohodlnejšie, mierne do kopca po úzkom bočnom hrebeni. Chodník som si vyšľapával sám. Smer som si zvolil, taký, aby som vyšiel na hrebeň neďaleko Nad Remetovu. Na mape bola zakreslená cesta, tá ale viedla smerom k chate Fricka, ale touto cestou som ísť nechcel. Skončím síce pri Fricke, ale nie takto.

Po ľavej strane sa mi otvoril výhľad na dediny v podolí Podhradík a Vyšnú Šebastovú. Dostal som sa na miesto zvané Planinky. Názov asi pochádzal z rozloženia okolia, Nebolo to už také strmé, skôr také rovinkasté. Naďabil som aj na cestu, ktorá vyústila na lúku, ktorú som chcel vidieť. Takže bod 2. tiež splnený.

Lúka, slnkom zaliata lúka. Ale, tak teplo. Mňa teplo ubíja. Bolo mi teplo, pomaly som sa bál, že sa zopakuje situácia z Martinovej doliny na Muráni. Našťastie až také zlé to nebolo.

Tentoraz som mal na sebe krátke nohavice a veľa som pil. Jasné, že som sa aj potil. Košeľa, ktorú som mal na sebe už nebola maskáčová, ale znova pripomínala jednoliatu tmavšiu farbu.

Aj počasie sa začínalo meniť. Už na lúke som videl zbiehajúce sa mračná a v diaľke som počul dunenie hromov.

Lúka na Planinkách, Slanské vrchy  Zmračený výhľad z hlavného hrebeňa, Slanské vrchy

Za lúkou v lese, kde už končila lesná zvážnica som si sadol na peň čerstvo vyrúbaného stromu, zjedol som ovsenú tyčinku, zapil vodou a bol som znova pripravený vyraziť na cestu. Začalo popŕchať, ale nie až tak, že by ma to prinútilo vybrať si pršiplášť.

Zbojníckym chodníčkom

Ktorým smerom sa vydať? Veľa toho na výber som nemal. Bočný hrebeň bol naozaj úzky, takže cesta bola daná. Prekliesnil som si cestu cez mladinu a vedel som, že sa mám držať vpravo, no nesmel som schádzať z hrebeňa.

Po čase som narazil na chodník, ktorý bol najschodnejšou cestou a viedol po hrebeni. Neviem, kto ho vychodil. Ľudia, či zver? Bolo to jedno, príroda v tomto kúte Slovenska bola krásna aj bez toho, aby som to vedel.

Na mokrom hrebeni

Ešte pred miestom zvanom Nad Remetovou som sa napojil na červenú turistickú značku. Ďalej som to už poznal. Naposledy som tadiaľto šiel v roku 2013 a tiež pršalo. Teda mal by som si to pamätať.

Na trase sú aj pekné výhľady, aj som sa ich snažil objaviť, žiaľ počasie mi v tom bránilo. Bol som už dosť vysoko a mraky dosť nízko. Výhľady boli mizerné.

 Červená turistická značka vedie hlavným hrebeňom, Slanské vrchy  Stromy v mrholení, ktoré sa sem-tam spustilo, Slanské vrchy  Ďalší machom obrastený kameň, Slanské vrchy

Skaly na chodníku boli šmykľavé. Vychodená časť chodníka, tam kde sa objavila pôda, sa tiež výrazne šmýkala. Preto som radšej chodil vedľa chodníka po humuse, tvoreného prevažne opadanými listami.

Zišiel som na otvorené priestranstvo, pod chatou Fricka, kde sa nachádzal hríbik. Nevedel som sa dočkať chaty Fricka. Bol som už dosť uťahaný a bolo mi teplo a tam som si chcel urobiť odpočinok.

Chata Fricka

Tak už len pár desiatok metrov, do kopca a bol som pri chate Fricka. Obnovili sa mi staré spomienky, ktoré sa mi spájali s touto chatou z minulosti. To sme sem chodievali ešte ako partia. Teraz som tu však sám.

Rozložil som sa na verande, vyzul som sa a nohy zavzdychali. Šťastím. Konečne sa ochladili. Rozbalil som batoh, vybral oklieštenú verziu karimatku a ľahol som si. Chrbát tiež zavzdychal.

Na verande chaty Fricka som bol rozťahaný ako sopeľ, Slanské vrchy  Chata Fricka, Slanské vrchy

Ani som sa nenamáhal, a rožok pripravený doma, som jedol poležiačky. Aj vodu z hydrovaku som ťahal poležiačky. Odpočinul som si. Hodnú chvíľu. No už bolo načase pokračovať ďalej.

Poobzeral som okolie, skorom som to tu nespoznával. Miesto, kde stála niekedy kadibudka som ani nenašiel, tušil som, kde asi môže byť, no kde presne bola neviem. Ponad chatu viedla nová zvážnica a mám taký pocit, že ani naša stará chladná skrýšanie je tam, kde bola.

Javornícka poľana

Na Javornícku poľanu to už nebolo ďaleko. Chcel som ešte omrknúť prameň povyše, no akosi som ho prešiel. Pokračoval som ďalej zablatenou cestou na Javornícku poľanu. Už som ju videl a začalo pršať. Zostal som pod korunami stromov, snáď dážď ustane. Videl som na hríbik, ktorý označoval Javornícku poľanu.

Videl som aj mraky, ktoré sa zhromažďovali nad Javorníckou poľanou a nič nenasvedčovalo tomu, že by mal dážď prestať. No dúfal som. Čakal som asi 20 minút a dážď neustával, raz bol slabší, inokedy intenzívnejší. Sedel som na batohu a fotil som.

Zamračená a daždivá Javornícka poľana, Slanské vrchy  Prší na Javorníckej poľane, Slanské vrchy

Dažďové kvapky si už našli miesta, ktorými sa predierali cez listy v korunách a dopadali aj na mňa. Nakoniec som sa rozhodol, že odložím foťák, dám si pršiplášť. Dážď nedážď musím ísť.

Dával si si niekedy pršiplášť, ktorý je aj cez batoh a sám? Nakoniec som na to prišiel. Stačí použiť paličku! Paličkou prehodíš pršiplášť cez batoh ponad chrbát a dúfaš, že ho hodíš dosť ďaleko, aby si ho vzadu rukami zachytil a mohol stiahnuť aj cez batoh. Na druhý deň som našiel ešte lepší spôsob, ale o tom až v ďalšom príbehu.

Vyrazil som do dažďa, urobil som pár metrov smerom k hríbiku a myslel som, že ma trafí šľak! To nie je pravda! To snáď nie! Nechcel som veriť vlastným očiam!

Predo mnou sa objavil

Čo sa predo mnou objavilo? To až v ďalšom pokračovaní. Sleduj stránku www.estefan.sk.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Partizánskym chodníčkom, Slanské vrchy

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť